Do málo známej abovskej obce Blažice prichádzajú olympijskí víťazi i  majstri sveta.

Stali sa pútnickým miestom vytrvalostných bežcov.

Vladimír MEZENCEV – Foto: Blažickí organizátori behu                   

Mnohým našincom meno obce Blažice veľa nehovorí. Veď takých usadlostí, v ktorých nežije ani tisícka obyvateľov, je na Slovensku naozaj dosť, konkrétne 650. Blažice sa síce nachádzajú iba dvadsať kilometrov od Košíc juhovýchodným smerom, ale tak trochu mimo hlavných cestných ťahov či už smerom na Maďarsko, Poľsko alebo Ukrajinu. Napriek tomu táto neveľká dedina má na čo byť hrdá.  Podľa renomovaných archeológov a výsledkov ich výskumov priamo v katastri Blažíc žili ľudia už šesťtisíc rokov pred naším letopočtom, teda v období neolitu – mladšej kamennej doby, na ktorú priamo nadväzovalo obdobie bukovohorskej kultúry, charakterizované najmä veľmi kvalitnými keramickými, hrnčiarskymi výrobkami, tenkostennými a dokonale vypálenými, zdobenými bohatými ornamentmi, vyplňovanými žltým, bielym či červeným farbivom. Čulý remeselnícky a obchodný ruch tu musel existovať už počas Rímskej ríše, čo dokazuje aj nájdenie striebornej mince – denára cisára Commoda, ktorý stál na čele impéria v rokoch 172 – 190 nášho letopočtu. Prvá písomná zmienka o dnešných Blažiciach je síce „iba“ z roka 1245 v listine vtedajšieho uhorského kráľa Bela IV. s latinským názvom Villam Polug, ale ako vyplýva z predchádzajúcich riadkov, aktívny život tu bol dávno pred týmto vročením... 

Nanjlepšia reklama

Prešli stáročia a táto obec, ktorá môže byť patrične hrdá na svoju minulosť, má dosť dôvodov na zdravé sebavedomie aj v súčasnosti. Je čoraz známejšia najmä vďaka organizovaniu cestných bežeckých pretekov na šestnásť kilometrov. Ich renomé už dávno prekročilo hranice Slovenska. Pre mnohých nezainteresovaných je možno ťažko uveriť, že do neveľkej dediny prichádzajú z roka na rok nielen vynikajúci bežci – vytrvalci, ale i olympijskí víťazi či medailisti, majstri sveta a Európy aj v iných športových odvetviach, ako je atletika, trebárs vo futbale či v hokeji. Podujatie pod pôvodným názvom Beh Februárového víťazstva a od roka 1993 Beh Olšavskou dolinou však urobilo nenápadnej obci tú najlepšiu reklamu už v minulom storočí, a tak bolo celkom prirodzené, že do Blažíc začali chodiť vo februári poprední slovenskí vytrvalci. Povedzme František Višnický, doteraz jediný Slovák, ktorému sa na slávnom Medzinárodnom maratóne mieru (MMM) v Košiciach podarilo zvíťaziť až dvakrát (1983, 1986), v Blažiciach vyhral v roku 1986. Petr Pipa bol v Blažiciach najrýchlejší v roku 1993 a o rok neskôr aj na MMM. Osobitný vzťah k Behu Olšavskou dolinou má Pavol Madár, bývalý čs. reprezentant, dvojnásobný majster Československa v maratónskom behu (1980, 1981), ktorý náročnú 42 195 metrov dlhú trať absolvoval za 2 : 15 : 44 hod. čo vtedy predstavovalo európsku extra triedu. Tento sympatický Košičan dobehol do cieľa v Blažiciach trikrát ako prvý (1976, 1990, 1991) a do Olšavskej doliny sa rád vracia či už ako tréner, funkcionár alebo konzultant. Náš najslávnejší maratón a beh v Blažiciach sú spojené akousi symbolickou pupočnou šnúrou. Preto sa stalo samozrejmosťou, že úspešní vytrvalci z MMM radi prichádzali súťažiť aj do tejto obce. V Blažiciach dominovali najúspešnejší slovenskí maratónci aj na prelome tisícročí, konkrétne Imrich Pástor, ktorý má na svojom konte doteraz najviac titulov Majstra SR v maratónskom behu – až štyri. Beh Olšavskou dolinou vyhral v roku 2021. O jeden titul majstra Slovenska menej, teda tri, majú Vladislav Lipovský a Tibor Sahajda. Lipovský nenašiel v Blažiciach premožiteľa v roku 1999, Sahajda až o dvadsaťtri rokov neskôr... 

Nie sú bokom

Pokiaľ hovoríme o reklame pre obec Blažice i jej už dnes významného športového podujatia, ženy v ňom nikdy nehrali podradnú úlohu, skôr naopak. Po prvýkrát sa síce objavili na trati až v roku 1985, ale do Blažíc prichádzali zápoliť skutočné hviezdy. Tak napríklad Alena Močáriová, úspešná čs. reprezentantka, absolvovala šestnásť kilometrov dlhý beh iba raz, a to v roku 1989, ale odvtedy sa jej víťazný čas 54 : 37 min. nepodarilo prekonať nijakej ďalšej víťazke. Močáriová sa môže pochváliť ďalšími úspechmi dosiahnutými najmä na najstaršom bežeckom podujatí na území Slovenska, a to na cestnom behu Devín – Bratislava, ktorý sa zrodil už v roku 1921. V rokoch 1986 – 2001 ho vyhrala až sedemkrát, okrem toho stále drží slovenský rekord v cestnom behu na päť kilometrov časom 16 : 09 min., ktorý sa zatiaľ nepodarilo prekonať. Nemožno nespomenúť ani Ľudmilu Melicherovú, prvú slovenskú maratónsku bežkyňu, ktorá zápolila na OH 1988 v kórejskom Soule. Melicherová vyhrala aj MMM v roku 1994, v Blažiciach vyhrala dvakrát (2010, 2011). Katarína Berešová-Pejpková, rodáčka z Trebišova, v rokoch 2005 až 2014 vyhrala v Blažiciach až päťkrát! Okrem toho je stále jedinou slovenskou bežkyňou, ktorá absolvovala maratónsku trať až na dvoch olympiádach – v roku 2012 v Londýne a 2016 v Riu de Janeiro. Okrem toho maratón bežala aj na svetovom šampionáte 2015 v Pekingu, kde obsadila dvadsiate druhé miesto, ale bola piata najrýchlejšia Európanka. Už v roku 2005 sa v Turecku stala juniorskou majsterkou sveta v behu do vrchu. Napriek dvojnásobnej materskej dovolenke doteraz drží slovenské rekordy v cestných behoch na pätnásť, dvadsať a tridsať kilometrov. Zároveň stále patrí k trojici Sloveniek, ktorým sa podarilo zabehnúť maratón pod 2 : 40 hod. 

Jagavá hviezda

Nemku Christu Vahlensieckovú (nar. 27. mája 1949) v atletických kruhoch netreba bližšie predstavovať. Bez ohľadu na svetadiel či zemepisnú šírku a dĺžku. Jej kariéra v rokoch 1973 – 1989 bola skutočne obdivuhodná. Vytvorila niekoľko svetových a európskych rekordov, resp. najlepších výkonov, napríklad na 10 000 metrov, v cestných pretekoch na dvadsaťpäť kilometrov a maratóne (2 : 59 : 26 hod. v roku 1973). Ako prvá žena v Európe teda absolvovala maratónsku trať pod tri hodiny. V roku 1977 zabehla maratón za 2 : 34 : 48 hod., v hodinovke dosiahla výkon 16 870 metrov a v behu na sto kilometrov čas 7 : 50 : 37 hod. Počas svojej aktívnej športovej kariéry vyhrala dvadsaťjeden maratónov najkvalitnejšej kategórie, medzi nimi aj päť MMM v Košiciach – raz tam skončila druhá. Pre niekoho zostáva dodnes neuveriteľné, že aj takáto veľká svetová bežecká hviezda si našla vo svojom kalendári čas štartovať na „nejakom behu v akýchsi neznámych Blažiciach“. Prišla sem v roku 1989 pred cestou na maratón v San Franciscu – prebehla Olšavskou dolinou – a nezvíťazila! Obsadila až tretie miesto za Močáriovou a Kučerikovou. Favoritom v Blažiciach vždy ruže nekvitli a presvedčil sa o tom v tom istom roku aj Martin Vrábeľ, účastník OH 1988 v Soule, kde štartoval v behu na desať kilometrov a v maratóne, rovnako aj na svetovom šampionáte 1987 v Ríme, kde v behu na 10 000 metrov obsadil šieste a v maratóne dvanáste miesto. Bol jedenásťnásobným majstrom ČSSR v behoch na 5 000 a 10 000 metrov a slovenským rekordérom v hodinovke výkonom 19 836 metrov.

Slávni hostia

Beh Olšavskou dolinou sa však môže pýšiť nielen účasťou elitných vytrvalcov, ale aj čestnými hosťami, ktorí sú olympijskými víťazmi alebo majstrami sveta. Ich kroniku začal písať už v roku 1989 Ludvík Daněk, držiteľ zlatej medaily v hode diskom z OH 1972 v Mníchove, striebornej z OH 1964 v Tokiu a bronzovej z Mexika 1968, teda majiteľ kompletnej kolekcie olympijských medailí. Do Blažíc neváhal absolvovať cestu až z Prahy. Ďalším zlatým olympionikom a návštevníkom Blažíc bol František Kunzo, futbalista, člen víťazného čs. olympijského tímu z Moskvy 1980. S radosťou privítali v Blažiciach aj dve veľké slovenské hokejové osobnosti – majstra sveta z roka 1985 a zároveň držiteľa dvoch olympijských kovov z OH 1984 v Sarajeve a 1988 v Calgary Igora Libu, okrem toho jedného z mála Slovákov, ktorí sa stali laureátmi Siene slávy Medzinárodnej federácie ľadového hokeja IIHF. Druhou bol jeho dlhoročný spoluhráč Vincent Lukáč, dvojnásobný majster sveta (1977, 1985), strieborný zo Sarajeva 1984. 

Polstročné jubileum

V marci tohto roka, keď bol dôvod oslavovať polstoročie zrodu Behu Olšavskou dolinou, privítali v Blažiciach ďalšieho významného čestného hosťa, zlatého olympijského medailistu v chôdzi na päťdesiat kilometrov z Ria de Janeiro 2016 a svetového šampióna z roka 2015 Mateja Tótha. Z Banskej Bystrice prišiel doslova na „otočku“. V príhovore k bežcom sa úprimne priznal, že najradšej by v tom momente stál medzi nimi, potom ich odštartoval, vzápätí absolvoval fotografovanie s početnými obdivovateľmi, ktorí ho poprosili o spoločnú fotografiu, okrem toho každému záujemcovi, ktorých bolo skutočne veľmi veľa, podaroval pred nimi podpísanú fotografiu, na ktorej hryzie do zlatého olympijského kovu, nasledovalo krátke rozlúčenie s hostiteľmi a spiatočná cesta za ďalšími povinnosťami pod Urpín. Klobúk dole pred týmto stále skromným športovcom! V Blažiciach ako čestných hostí privítali aj Zuzanu Juskovú, prvú Slovenku,  ktorá v roku 2017 preplávala kanál La Manche v dĺžke tridsaťtri kilometrov rekordným časom 11 : 16 hod., ktorý sa doteraz nepodarilo prekonať ani jednému nášmu vytrvalostnému plavcovi. Druhým bol Karol Polák (7. 9. 1934 –17. 1. 2016), už počas svojho života sa stal legendou športových prenosov, ktorá za tridsať štyri rokov pritiahla k obrazovkám milióny divákov.

Rodinná atmosféra

Čím to je? Ako sa podarilo „privábiť“ takéto osobnosti do Blažíc? Veď na ich počesť nepripravovali ani hody či zabíjačky alebo vinobrania. Asi to bolo opačne, prichádzali tam preto, lebo pozývatelia im nič nesľubovali. Ani darčekové koše či drahé suveníry. Jednoducho na pozvania reagovali pozitívne preto, lebo do uší sa im dostali informácie o obetavých organizátoroch, akejsi rodinnej atmosfére, ktorá na Behu Olšavskou dolinou tradične vládne, či o veľkom záujme obyvateľov Blažíc i okolitých obcí o toto podujatie. Pritom na pozvané osobnosti športu v Blažiciach čakali najmä povinnosti, aj keď v podstate príjemné – splniť si úlohu štartéra pretekov, potom absolvovať svoju autogramiádu i neoficiálne besedy s občanmi a v závere podieľať sa na odovzdávaní cien najúspešnejším. Toto tajomstvo čiastočne odhaľujú slová Mateja Tótha, ktoré napísal do už dosť objemnej kroniky Behu Olšavskou dolinou: „Ďakujem za príjemné chvíle vo výbornej atmosfére v obci Blažice.“ 

Obetaví organizátori

Zásluhu na neopakovateľnej, príťažlivej atmosfére a vysokej športovej úrovni pretekov má početný tím dobrovoľných organizátorov na čele so starostom obce Jurajom Gmitrom, ktorý na jej čele stojí nepretržite od roka 2010, a predsedom obecného športového klubu Dušanom Štefanim. Prvý muž obce nám povedal: „Máme za sebou vydarené jubileum nášho behu. Prialo nám počasie, kenský bežec Hillary Kimaiyo zlepšil svoj doterajší rekord z roka 2023 o päť sekúnd a dosiahol čas 46 : 53 minút. Z prvenstva sa tešila aj jeho krajanka Ruth Chemisto Matebová výkonom 1: 00 : 35 hod., lenže ženský rekord vôbec neohrozila. Vysoko si vážime i prítomnosť Mateja Tótha, ktorá prispela k slávnostnej atmosfére celého podujatia. Rekordy sa evidujú na cestných tratiach v dĺžkach päť, desať, pätnásť, dvadsať kilometrov, náš okruh však meria šestnásť. Pre nás už predstavuje tradíciu a meniť ho nebudeme. V budúcnosti sa zameriame na spestrenie sprievodných akcií, skrášlenie prostredia pri štarte, ale nezabudneme ani na udržanie vysokej športovej úrovne pretekov. Už niekoľko rokov ju zvyšujú nielen kvalitní domáci bežci, ale najmä vytrvalci Benedek – tímu Maďarsko, v ktorom veľkú časť tvoria vynikajúci atléti z africkej Kene. V listine víťazov sú mená bežcov a bežkýň z Poľska, Ukrajiny, Maďarska, Kene a zo Slovenska, ale na štarte sme mali pretekárov z Rumunska, Nemecka, zo Sýrie a z USA. Zároveň však nebudeme zabúdať na to, aby sme umožnili štartovať všetkým záujemcom detského a juniorského veku, ako i stále rastúcemu počtu rekreačných bežcov zo širokého okolia. Pred rokmi sa bežalo vždy vo februári väčšinou v mrazivom počasí po zamrznutých cestách, teraz v marci často za slnečného a teplého počasia. Zadosťučinením za našu námahu je vďačnosť prevažnej väčšiny účastníkov, ktorí sa s nami lúčia slovami: Dovidenia o rok v Blažiciach, ďakujeme za všetko! Raz jeden denník nazval naše Blažice pútnickým miestom vytrvalcov. Každoročne sa snažíme, aby to tak zostalo...“