Turíce

Päťdesiat dní po Veľkej noci sa slávili Turíce a, rovnako ako pri predchádzajú­ cich sviatkoch, aj tu sa spájajú kresťanské významy s predkresťanskými symbol­ mi. Zvyky sa spájali s obetovaním domácich zvierat duchom, jedným zo znakov Turíc bolo používanie zelenej farby, čo bol symbol bujnej vegetácie. V Blažiciach bolo napríklad zvykom na Turíce zalievať stromy, aby dobre rástli.

Ján

V kresťanskom kalendári určili na 24. júna sviatok narodenia Jána Krstiteľa a na tento termín sa posunuli slnovratové zvyky, pre ktoré sa vžil nový názov – svätojánske. Popri individuálne realizovaných zvykoch súvisiacich so zberom lie­ čivých rastlín či pestovaním ľanu ľudia sústreďovali najväčšiu pozornosť na oheň. Boli to predovšetkým vatry, okolo ktorých nielen mládež, ale aj muži a ženy spie­ vali, tancovali a často ich aj preskakovali. Takýmto ohňom pripisovali magicko­ očistnú funkciu. Zapálili ich po zotmení a udržiavali oheň dlho do noci.

Dožinky

Jeseň, rovnako ako posledná časť leta, je pre roľníkov obdobím najväčšieho pracovného vypätia. Aj pre túto časť roka sa sformovali zvyky a obrady, ktorých síce nebolo veľa, ale patrili k významným – sprevádzali totiž zber úrody. Keď sa žatva chýlila ku koncu, z posledných klasov sa vili vence, do ktorých sa po­ tom pridávali poľné kvety a v závislosti od regiónu napríklad aj zrná. Dožinkový veniec mohol mať rôzne formy a podľa toho ho buď niesli v rukách, alebo dali niektorému dievčaťu na hlavu a následne sa odovzdal hospodárovi alebo hospo­ dárke. Predanie venca sprevádzal vinš. Niektoré ďalšie obyčaje súvisia zvyčajne s prvotinami, napríklad zvyk podeliť sa s jedlom z prvej úrody.

Kroje

Počas výskumu, ktorého výsledkom je vydanie tejto publikácie, sme sa neraz ocitli pred neľahkou úlohou, no jednu z najväčších výziev predstavovalo získanie informácií o blažickom kroji a o spôsobe obliekania v minulosti. Najčastejšími nositeľmi krojov v dedinách sú členovia ľudových súborov, prípadne zapálení obyvatelia, ktorí miestne kroje zbierajú, títo potom vedia odborníkom poskytnúť dôležité informácie. Ani jedno z týchto kritérií pre Blažice neplatilo, v obecnej kronike sa v polovici minulého storočia konštatuje, že kroje sa tu takmer vôbec nepoužívali. Rozhodli sme sa preto priblížiť spôsob obliekania v juhovýchod­ nej oblasti Abovskej župy, pod ktorú Blažice v minulosti spadali, keďže väčšie administratívno­hospodárske celky, akými boli župy, vplývali na formovanie ľudovej kultúry. Dokonca aj táto úloha sa neskôr ukázala ako zložitá, keďže na Slovensku platí porekadlo: „Čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš.“ Tradičný odev v kultúrnych regiónoch, zväčša kopírujúcich hranice župy, mal mnoho spoloč­ ných znakov, zároveň však veľkú lokálnu rozmanitosť.

Osobitosti ľudového odevu sa formovali v pomerne neveľkom časovom ob­ dobí. Z jednoduchého a tým viac­menej rovnakého oblečenia roľníkov sa v prie­ behu 18. a 19. storočia vytvárali rozmanité druhy odevov. Až do začiatku 18. storočia sa na zhotovovanie ľudového odevu používali výlučne doma spracované druhy textilných materiálov (ľanové a konopné plátno, domáce súkno). Koncom 19. storočia sa už z domácich tkanín šili len pracovné odevy a spodná bielizeň.

Ženský odev – základné súčasti

Súčasť, ktorá sa nosila od pása nadol, sa volala podolok (pendeľ), používala sa do 19. storočia. Bol to úzky predný a zadný diel z domáceho bavlneného alebo konopného plátna. Na vrchnú časť tela sa obliekalo oplecko z domáceho plátna s dlhými rukávmi. Nosilo sa jedno spodné a druhé vrchné, najprv tiež z domáce­ ho, neskôr z remeselne vyrábaného materiálu. Aby sa oplecko zo sukne nevykasa­ lo, začalo sa nadšívať hrubším plátnom a táto spodná časť nahrádzala starodávnypodolok. Okrem oplecka sa nosila už koncom 19. storočia aj dlhá, po kolená siaha­ júca košeľa (košuľa) s krátkymi úzkymi rukávmi. Názov sukňa sa používal iba pre

Ľudové zvyky v minulosti

sukňu, ktorá siahala po pás a k nej sa nosil samostatný živôtik (lajbľik). Mohla byť z bieleho plátna a vtedy sa používala ako spodná sukňa. Spodných sukní sa no­ silo viacero. Vrchná sukňa (kabat) sa zošívala so živôtikom, ktorý bol z modrého alebo červeného súkna. Medzi sukňu a živôtik sa všíval pruh ozdobený farebnou vlnou či bavlnou. Novší lajbľik bol z kašmíru, hodvábu s kvetinovým vzorom, za­ pínal sa na gombíky. V zime si ženy obliekali kožušinovú vestu, spredu vyšívanú. Zástera (šorc) bola z domáceho plátna, bohato pretkávaná alebo vyšívaná. Pestro­ farebné ornamenty boli geometrického tvaru alebo so štylizovanými rastlinami a zvieratami. Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že výzdoba v údolí Olšavy bola jednoduchšia, menej dekoratívna. Ženský odev dotváral pás, mohli sa okolo neho uviazať šnorki – vlnené tkanice, z ktorých sa nosili vzadu po sukni spustené dva páry. Slobodné dievčatá nosili vlasy rozdelené cestičkou a vzadu zapletené do vrkoča. Dievčatá na znak svojej dospelosti nosili na sobáš a veľké sviatky ozdobnú čelenku – partu. Začiatkom 20. storočia vymenil partu veňec. Vydatá žena ne­ mohla opustiť prah domu bez čepca, prípadne šatky. Čepec sa skladal zo zadnej časti – dienka – a prednej čelenky z kupovaných stúh, výzdoba bola regionálne i lokálne veľmi rôznorodá. Na čepiec sa uväzovali rozličné šatky.

Mužský odev – základné súčasti

Košeľa (košuľa) bola z domáceho plátna. Staršie košele mali široké rukávy, stojatý golier, zaväzovali sa na tkanice. Novšie košele boli s preloženým golierom, rukávmi do manžiet a zapínané na gombičky. Gate (gače) sa nosili v lete, do roboty z konopného a na sviatok z bavlneného vlákna. V zime sa nosili noha­ vice z domáceho bieleho súkna (hološne), pod ne sa nosili úzke gate. Vpredu mali dva rázporky jednodu­ cho lemované červeným a zeleným súknom. Súčasťou zimného odevu bola aj kožušinová vesta (brušľak). Na sviatok sa nosila vesta z čierneho súkna zdobená
štepením, šnurovaním, pestrou výšivkou a lemovaná zamatom. K súkenným nohaviciam sa nosil široký
opasok s kovovými sponami. Z rozprávania poznáme aj trojštvrťový biely kabát – huňa, prestal sa nosiť na prelome 19. a 20. storočia, vpredu sa šnuroval a bol  bez výzdoby. Nosil sa pri pasení a do prvej svetovej voj­ ny bol súčasťou odevu ženícha. K tradičnému kroju sa nosili klobúky – kalapy. Doplnkom sviatočného odevu bol čierny vyšívaný šál (hajštuch) a pracovného súkenné jednopalcové rukavice.

 

Najstaršou pracovnou obuvou, na ktorú sa ľudia pamätajú, boli kožené krpce (bočkori), nosili ich najmä muži, zriedkavejšie i ženy, ktoré spomínajú, že chodili veľa bosé – i v zimných mesiacoch. V neskoršom období odev dopĺňali čierne kožené čižmy.