Obec Blažice rešpektuje ochranu vašich údajov

Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať. V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.

 

Kultúra

Turíce

Päťdesiat dní po Veľkej noci sa slávili Turíce a, rovnako ako pri predchádzajú­ cich sviatkoch, aj tu sa spájajú kresťanské významy s predkresťanskými symbol­ mi. Zvyky sa spájali s obetovaním domácich zvierat duchom, jedným zo znakov Turíc bolo používanie zelenej farby, čo bol symbol bujnej vegetácie. V Blažiciach bolo napríklad zvykom na Turíce zalievať stromy, aby dobre rástli.

Ján

V kresťanskom kalendári určili na 24. júna sviatok narodenia Jána Krstiteľa a na tento termín sa posunuli slnovratové zvyky, pre ktoré sa vžil nový názov – svätojánske. Popri individuálne realizovaných zvykoch súvisiacich so zberom lie­ čivých rastlín či pestovaním ľanu ľudia sústreďovali najväčšiu pozornosť na oheň. Boli to predovšetkým vatry, okolo ktorých nielen mládež, ale aj muži a ženy spie­ vali, tancovali a často ich aj preskakovali. Takýmto ohňom pripisovali magicko­ očistnú funkciu. Zapálili ich po zotmení a udržiavali oheň dlho do noci.

Dožinky

Jeseň, rovnako ako posledná časť leta, je pre roľníkov obdobím najväčšieho pracovného vypätia. Aj pre túto časť roka sa sformovali zvyky a obrady, ktorých síce nebolo veľa, ale patrili k významným – sprevádzali totiž zber úrody. Keď sa žatva chýlila ku koncu, z posledných klasov sa vili vence, do ktorých sa po­ tom pridávali poľné kvety a v závislosti od regiónu napríklad aj zrná. Dožinkový veniec mohol mať rôzne formy a podľa toho ho buď niesli v rukách, alebo dali niektorému dievčaťu na hlavu a následne sa odovzdal hospodárovi alebo hospo­ dárke. Predanie venca sprevádzal vinš. Niektoré ďalšie obyčaje súvisia zvyčajne s prvotinami, napríklad zvyk podeliť sa s jedlom z prvej úrody.

Kroje

Počas výskumu, ktorého výsledkom je vydanie tejto publikácie, sme sa neraz ocitli pred neľahkou úlohou, no jednu z najväčších výziev predstavovalo získanie informácií o blažickom kroji a o spôsobe obliekania v minulosti. Najčastejšími nositeľmi krojov v dedinách sú členovia ľudových súborov, prípadne zapálení obyvatelia, ktorí miestne kroje zbierajú, títo potom vedia odborníkom poskytnúť dôležité informácie. Ani jedno z týchto kritérií pre Blažice neplatilo, v obecnej kronike sa v polovici minulého storočia konštatuje, že kroje sa tu takmer vôbec nepoužívali. Rozhodli sme sa preto priblížiť spôsob obliekania v juhovýchod­ nej oblasti Abovskej župy, pod ktorú Blažice v minulosti spadali, keďže väčšie administratívno­hospodárske celky, akými boli župy, vplývali na formovanie ľudovej kultúry. Dokonca aj táto úloha sa neskôr ukázala ako zložitá, keďže na Slovensku platí porekadlo: „Čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš.“ Tradičný odev v kultúrnych regiónoch, zväčša kopírujúcich hranice župy, mal mnoho spoloč­ ných znakov, zároveň však veľkú lokálnu rozmanitosť.

Osobitosti ľudového odevu sa formovali v pomerne neveľkom časovom ob­ dobí. Z jednoduchého a tým viac­menej rovnakého oblečenia roľníkov sa v prie­ behu 18. a 19. storočia vytvárali rozmanité druhy odevov. Až do začiatku 18. storočia sa na zhotovovanie ľudového odevu používali výlučne doma spracované druhy textilných materiálov (ľanové a konopné plátno, domáce súkno). Koncom 19. storočia sa už z domácich tkanín šili len pracovné odevy a spodná bielizeň.

Ženský odev – základné súčasti

Súčasť, ktorá sa nosila od pása nadol, sa volala podolok (pendeľ), používala sa do 19. storočia. Bol to úzky predný a zadný diel z domáceho bavlneného alebo konopného plátna. Na vrchnú časť tela sa obliekalo oplecko z domáceho plátna s dlhými rukávmi. Nosilo sa jedno spodné a druhé vrchné, najprv tiež z domáce­ ho, neskôr z remeselne vyrábaného materiálu. Aby sa oplecko zo sukne nevykasa­ lo, začalo sa nadšívať hrubším plátnom a táto spodná časť nahrádzala starodávnypodolok. Okrem oplecka sa nosila už koncom 19. storočia aj dlhá, po kolená siaha­ júca košeľa (košuľa) s krátkymi úzkymi rukávmi. Názov sukňa sa používal iba pre

Ľudové zvyky v minulosti

sukňu, ktorá siahala po pás a k nej sa nosil samostatný živôtik (lajbľik). Mohla byť z bieleho plátna a vtedy sa používala ako spodná sukňa. Spodných sukní sa no­ silo viacero. Vrchná sukňa (kabat) sa zošívala so živôtikom, ktorý bol z modrého alebo červeného súkna. Medzi sukňu a živôtik sa všíval pruh ozdobený farebnou vlnou či bavlnou. Novší lajbľik bol z kašmíru, hodvábu s kvetinovým vzorom, za­ pínal sa na gombíky. V zime si ženy obliekali kožušinovú vestu, spredu vyšívanú. Zástera (šorc) bola z domáceho plátna, bohato pretkávaná alebo vyšívaná. Pestro­ farebné ornamenty boli geometrického tvaru alebo so štylizovanými rastlinami a zvieratami. Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že výzdoba v údolí Olšavy bola jednoduchšia, menej dekoratívna. Ženský odev dotváral pás, mohli sa okolo neho uviazať šnorki – vlnené tkanice, z ktorých sa nosili vzadu po sukni spustené dva páry. Slobodné dievčatá nosili vlasy rozdelené cestičkou a vzadu zapletené do vrkoča. Dievčatá na znak svojej dospelosti nosili na sobáš a veľké sviatky ozdobnú čelenku – partu. Začiatkom 20. storočia vymenil partu veňec. Vydatá žena ne­ mohla opustiť prah domu bez čepca, prípadne šatky. Čepec sa skladal zo zadnej časti – dienka – a prednej čelenky z kupovaných stúh, výzdoba bola regionálne i lokálne veľmi rôznorodá. Na čepiec sa uväzovali rozličné šatky.

Mužský odev – základné súčasti

Košeľa (košuľa) bola z domáceho plátna. Staršie
košele mali široké rukávy, stojatý golier, zaväzovali sa
na tkanice. Novšie košele boli s preloženým golierom,
rukávmi do manžiet a zapínané na gombičky. Gate
(gače) sa nosili v lete, do roboty z konopného a na
sviatok z bavlneného vlákna. V zime sa nosili noha­
vice z domáceho bieleho súkna (hološne), pod ne sa
nosili úzke gate. Vpredu mali dva rázporky jednodu­
cho lemované červeným a zeleným súknom. Súčasťou
zimného odevu bola aj kožušinová vesta (brušľak).
Na sviatok sa nosila vesta z čierneho súkna zdobená
štepením, šnurovaním, pestrou výšivkou a lemovaná
zamatom. K súkenným nohaviciam sa nosil široký
opasok s kovovými sponami. Z rozprávania poznáme
aj trojštvrťový biely kabát – huňa, prestal sa nosiť na prelome 19. a 20. storočia, vpredu sa šnuroval a bol bez výzdoby. Nosil sa pri pasení a do prvej svetovej voj­ ny bol súčasťou odevu ženícha. K tradičnému kroju sa nosili klobúky – kalapy. Doplnkom sviatočného odevu bol čierny vyšívaný šál (hajštuch) a pracovného súkenné jednopalcové rukavice.

Najstaršou pracovnou obuvou, na ktorú sa ľudia pamätajú, boli kožené krpce (bočkori), nosili ich najmä muži, zriedkavejšie i ženy, ktoré spomínajú, že chodili veľa bosé – i v zimných mesiacoch. V neskoršom období odev dopĺňali čierne kožené čižmy.